Aha, akí sme šikovní!! 2
Literárna tvorbička
Posledný sen v lese
Čo by ste povedali na strašidlá v skriniach? Alebo dievčatko vo volánových šatách utekajúce za zajacom vo veste? Alebo cesnakom ovešané dvere? Rozprávky? Bláznovstvo? Fantázia? Kedysi si to myslela aj malá Audrey. Až kým...
Pamätáte si na tú rozprávku o chalúpke z medovníkov? Presne v takom, akurát z vypálených tehál bývala aj Audrey. Malé dievčatko s hnedými očami, lesknúcimi sa gaštanovými vlasmi a rozkošnými jamkami v lícach. Každé všedné ráno vychádzala z domu s plnou hlavou dievčenských snov zbierať kvietky do vázy na malom kuchynskom okne. To ráno bolo presne také isté ako všetky ostatné. Teplé lúče sa predierali cez vysoké jedle, a spolu so sladkou vôňou ihličia zobúdzali všetko živé. Rozprávkový svet, rozprávkový domček, rozprávkové dievčatko.
„Ach!“, vzdychla si Audrey hladkajúc malú orechovú veveričku, jej malého miláčika. „Znova jeseň, znova ráno, znova to isté.“ Vietor jej rozprášil vlasy do kadejakých obrazcov. Život na jednom mieste ju nudil. Už ju netešil ani jej drevený domček na nesúmernej borovici. Už sa nebála ani strašidelných rozprávok ani tieňov. „Keby som tak mohla zažiť to, čo zažívali postavy v rozprávkach.“ A v ten deň ju les vzal za slovo.
„Squirell!“ skríklo dievčatko na spoločníka, ktorý sa začal štverať za malým vrabcom. „Stoj, stoj! Zastav!“ kričala Audrey utekajúc hlbšie a hlbšie do lesa. Squirell sa nechal zhypnotizovať malým vtáčikom natoľko, že nepočul svoju malú priateľku. „Nie! Poď sem no tak!“ šepkala z posledných síl Audrey. Nohy sa jej zastavili uprostred ničoho. Sadla si do machu a zúfalo sa snažila chytiť dych. Roztrapatené vlasy si odhrnula z tváre. Svetlo bolo preč. Všade navôkol iba ticho a tma. Squirell zmizol aj s posledným lúčom slnka prechádzajúcim cez hustý les. „Ako to?“ zmetene sa pýtala sama seba. Vbehla na malý kopček zo skál a rozhliadla sa okolo. Posledný krát z plného hrdla zakričala „ Squirell.“ Ozvena sa roznášala po celom lese. No nič neprichádzalo naspäť. Slzy sa jej začali tisnúť do očí. O chvíľu sa namiesto kriku ozýval plač. Na chvíľu ju premohol pocit zúfalstva. Čo by jej na to teraz asi tak povedala babička? S veľkým odhodlaním vstala. Rukávom z vlneného svetra si utrela slzy z očí. A začala blúdiť. Konáriky jej potichu praskali pod nohami. Čím dlhšie kráčala, tým viac mala pocit že všetko navôkol je stále rovnaké. Konár ako konár. Občas našla menšiu čistinku medzi stromami no o chvíľu znova tma. Keď prišla už k tretej čistinke (bola to stále ta istá keďže chodila stále dookola), vyčerpaná skákaním pomedzi korene klesla na zem. Čo si počne? Ako sa dostať naspäť? Všetky znalosti o orientovaní podľa hviezd, mravenísk a machu jej zrazu vyfučali z hlavy.
Bezmocná hľadela kdesi do prázdna pred sebou. Keď zrazu spoza chrbta začula šepot. Bol to naozaj šepot? Pulz sa jej nekontrolovateľne zrýchlil. Pohľad zmeravel a pár sekúnd ostala paralyzovaná. „Nie to sa mi muselo iba zdať“, utešovala sa. Nádych výdych. Trhaným pohybom sa otočila. Jej kedysi prekrásne hnedé oči plné smiechu hľadeli teraz so strachom na malú postavu medzi mohutnými dubmi. Postavu odetú v nočnej košieľke. Karmínovo-červené oči jej prenikavo žiarili a úzke modré pery šepkali nezrozumiteľné slová. Niečo ako...poď sem? Alebo nehoď sem? Audrey stála ako socha zmeravená od strachu zo zvláštneho zjavu. Kto je to? Zrazu jej napádalo množstvo babkiných strašidelných príbehov. Postavy, ktoré sa stratili a už nikdy ich nikto nenašiel. Bytosti ukryté v tých najhustejších lesoch. Kedysi nudné príbehy nabrali reálny rozmer. Kým sa stihla spamätať a odtrhnúť oči od hypnotizujúceho pohľadu malej postavy, zmizla. Všetko bolo ako predtým. Iba ten obyčajný šum lístia nad hlavou. Rozbehla sa. Nevedela kam, nevedela kde. Bežala. Potkýnajúc sa o kríky, ktoré jej zrazu pripomínali vreštiace tváre. Konár ju šľahol do líca. No dlhú červenú ranu na líci si všimla až keď dobehla ku známemu miestu. Jej rozprávkový domček. Posledný krát sa obzrela za seba. Postava v košieľke sa mihla za stromami. Audrey vbehla do kuchyne. Zadychčaná, unavená, vystrašená. Čo by dala teraz za jeden z tých nudných, všedných dní.
Tento zážitok ju zmenil. Na druhý deň sa už Audreyin úsmev znova neobjavil. Stála pred lesom. V hodvábnych červených šatách s porcelánovou tvárou pripomínala viac onú postavu ako samú seba. Spravila krok dopredu. A vošla do tmy.
Dodnes sa hovorí, že v lese zaspala a už nikdy sa neprebudila...
- Tamara Juriňáková -
Spojiť sa s dušou sveta
(Tento názov mi prišiel jednoducho zaujímavý, žiadnu podobnosť medzi ním a článkom zatiaľ nepozorujem.)
Poznáte to. Vždy, keď počujete nejakú skutočne dobrú pieseň, nezáleží na tom, kde ste a ako vyzeráte. Zrazu máte pocit, akoby toto bol ten najlepší moment vo vašom živote, vhodný na zamyslenie, tak ako ste to miliónkrát videli vo všetkých filmoch, ktoré ste vždy obdivovali.
A cítite, že táto pasáž je len o vás. A spolu s tou piesňou sa stávate hlavným hrdinom. Nezáleží ako šťastného či nešťastného života. Ste proste hrdinom, hrdinom svojho života.
No dobre.
Možno ten pocit nepoznáte a všetky tieto zvláštne veci si predstavujem iba ja. Asi to bude spôsobené mojou túžbou zachytávať všetky hlúposti, ktoré si väčšinou ani len nepovšimnete.
Každého človeka, niekde z diaľky pozorovať tak, aby o tom ani len netušil a do pozadia tohto filmu, ktorý by bol celý len o ňom pustiť pieseň, takú, ktorá by ho dokonale vystihovala. A jedného dňa mu jednoducho zaklopať na dvere.
„Dobrý deň.
Mám tu film, celý len o vás!
Pozrite.“
Potom by snáď zistil, že v tej chvíli bol jeho život skutočne zaujímavý, že sa mohol aj pousmiať, že skrátka mohol viac žiť.
Ak ste to nikdy neurobili, rozhodne to skúste. Nemusí tam byť pieseň. Stačí, že tam budete vy. Vy, trochu šťastnejší s vedomím, že, áno, tento život má zmysel, áno, tento život je krásny, áno, tento okamih je zaujímavý.
A možno vás to urobí lepšími.
- Mária Červeňová -
Pustý život Catherin Hawkinsovej
Sedeli sme okolo krbu a čakali na tú nesmierne vzácnu návštevu. So sestrami sme ako vždy blbli a rozprávali sa o pánovi Jeredovi, ktorého sme v predchádzajúci deň stretli v meste. Moje sestry sa veľmi ľahko zamilujú. No ja sa snažím držať si chlapov od tela. Ony si ma za to doberajú, že čakám na toho pravého, ktorého si nikdy nenájdem, keďže mám také veľké nároky. Mne je to zatiaľ jedno, žiadneho chvíľkového milenca nepotrebujem a ani ho nechcem. Antony si zatiaľ čítal a snažil sa predstierať, že nás nepočuje. Keď to robil vyzeral veľmi smiešne a vždy som sa išla popukať od smiechu. Keď si uvedomil, že to robím pre jeho správanie, zvyčajne vstal a urazene odišiel. Chcel to urobiť aj teraz, no vošla slúžka a oznámila, že návšteva už dorazila. Znovu si sadol a spolu sme všetci v napätí civeli na dvere. Otec nám o tejto našej návšteve nechcel veľa prezradiť, no mama nám povedala, že vraj príde nejaký bratranec, pán Foster, s priateľmi. Chcú sa u nás dočasne ubytovať, pretože plánujú poľovačku. Do miestnosti vošla trojica, pre nás doteraz neznámych ľudí. V strede stál pán Foster, nízky chlap s hnedými vlasmi a so širokým úsmevom na tvári, pôsobil veľmi sympaticky, ale nebol stelesním predstáv o mojej mužskej kráse. Vedľa neho zľava stálo vysoké pekné dievča menom Evelin Martinsová. Mala ryšavé kučeravé vlasy a šibalské oči, mohla byť v našom veku. Trojicu dotváral pán Wiliam Norton. Neviem ako mám opísať pocit, keď som ho po prvý raz uvidela. Najviac ma upútali jeho veľké modré oči, ktoré mohli byť pekné, keď sa na niekoho smiali, no teraz z nich vyžarovalo niečo, niečo, čo mi vyrážalo dych. Nedokázala by som mu dlho opätovať pohľad, no zväčša sa díval na Victoriu, ktorej to vôbec neprekážalo. Moja staršia sestra sa zaujímala len o to, aby sa pred nimi predviedla. Veselo konverzovala, smiala sa a skladala im lichôtky, no ja som odtiaľ chcela, čo najrýchlejšie utiecť. To bol najväčší rozdiel medzi nami - ona chcela, aby ju každý mal rád, mne na mienke ľudí až tak nezáležalo. Oni nemali radi mňa, ja ich. Pozrela som sa na mojich dvoch ďalších súrodencov. Mariana bola tiež veľmi spoločenská a bavila ľudí hlavne svojím spevom a hrou na klavíri. Hneď ako nám ich otec predstavil začala: ,,Ak dovolíte, milí páni a urodzená slečna, rada by som vám zahrala na klavíri. Ľudia v mojom okolí sa na mňa nesťažujú takže nemôžem byť až taká zlá.“ Ach Mariana. A Victoria: ,,Vskutku, no vyniká aj svojim spevom. Má príjemný hlas. Všakže Catherin.“ Jasné sestrička. No nepovedala som to nahlas, iba som sa usmiala. Myslela som si, že sme dvaja v tejto spoločnosti, čo by najradšej niekam ušli, no keď som si všimla Antonia ako sa rozpráva s Evelin a dokonca sa na ňu usmieva, pochopila som, že som jediná nespoločenská osoba v tejto miestnosti. Zachránila ma slúžka, ktorá oznámila, že je pripravená večera. Veľmi som sa tešila, že si konečne vydýchnem, no rozhodli, že z jednej strany vedľa mňa bude sedieť slečna Evelin a z druhej pán Wiliam. Sedela som ako na tŕňoch, vedela som, že spravím niečo hlúpe. Evelin však bola veľmi milá a rozprávali sme sa o zaujímavých veciach. Ako trávila detstvo na juhu Írska a že sa jej tam veľmi páčila okolitá príroda, a vraj sa zatiaľ nikde necítila tak dobre ako tam. Podľa mňa použila zlé slovo, ja by som povedala, že sa nikde necítila taká voľná a spätá s prírodou. Pán Foster ju tu pozval na poľovačku, no dlho premýšľala, či má ísť, pretože zabíjanie zvierat nenávidí. Nakoniec povedala: ,,Som veľmi rada, že som sa Jackom dala presvedčiť. Niekedy vám Catherin porozprávam, ako sme sa spoznali. Je to zábavná historka.“ ,,Aj ja som rada, že ste prišli a dúfam, že sa u nás budete mať dobre,“ povedala som zo slušnosti. Teraz sa Evelin obrátila na pána Wiliama, ktorý bol zabratý v rozhovore s dievčatami: ,,Ako vidím ty si si už našiel objekty svojho potešenia.“ Pozrel na ňu, potom na Antonia: ,,Vidím, že aj ty Evelin. Ak dovolíš ja by som sa riadil heslom: podľa seba súdim teba,“ usmial sa na ňu, no určite to nebol priateľský úsmev. Evelin očervenela, no ten, ktorý by nevedel o čo v ich rozhovore ide, by to ani nezbadal pre jej ryšavé vlasy. Potom sa na mňa len letmo pohŕdavo pozrel, akoby som bola len vzduch. Toho chlapa som začínala nenávidieť čoraz viac. Nemal sa prečo na mňa hnevať, tak nechápem prečo sa ku mne správa tak neúctivo a odmietavo. Ak viem, aj ja patrím medzi pánov tohto domu, čiže aj ja som ho tu prijala ako hosťa, aj keď som nemusela. Síce to nie je celé tak, ako som napísala, no moja hrdosť si vyžaduje nejakú ochranu pred týmto nadutým mužom. Naozaj je pravda, že si nevšímam ľudí, no tomuto človeku jeho výlet pekne osladím. Po večeri Mariana ešte chvíľu hrala a spievala. Ako sme všetci predpokladali, boli z nej veľmi unesení. Potom im mama ukázala ich izby a išli sme si ľahnúť. Veľmi ma prekvapilo, milo prekvapilo, že Antonio odprevadil slečnu Evelin až k dverám jej izby. Ten mladík sa nezdá, dúfam, že ho konečne niekto preberie k životu. So setrami sme sa rozlúčili s hosťami a pobrali sa do našich izieb. Dlho som nemohla zaspať, pretože Mariana navštívila Victoriu a dlho sa rozprávali o tom, aký je Wiliam úžasný a kultivovaný chlap. Vraj takého muža by chcela každá žena. O chvíľu som zaspala a nevnímala hlučný okolitý svet. Prekvapil ma sen: Bola som niekde na vysokom útese a chystala sa skočiť. Uvedomovala som si, že je to nebezpečné a môžem zomrieť. No niečo ma priťahovalo dolu. Chcela som s tým bojovať, no nemohla som. Necítila som žiaden strach keď som skočila a ani vtedy keď som padala do rozbúreného mora. Cítila som slobodu, voľnosť. Cítila som sa ako vták, ktorý nie je pripútaný k zemi. Cítila som sa konečne šťastná. No vtom som sa prebrala a už som nevnímala nič z predošlých pocitov, len strach, že už nikdy nebudem taká živá ako v tej chvíli. Neskôr som už nemohla zaspať, vlastne som nechcela. Nechcela som sa vystaviť riziku, že znovu zažijem ten pocit a potom oň znovu prídem. Rozhodla som sa, že pôjdem do záhrady a tam možno prídem na iné myšlienky. Bolo príjemne chladno a pomaly sa brieždilo slnko. Bol to môj najobľúbenejší čas dňa. Keď som zrazu uvidela na lavičke sedieť pána Wiliama a Victoriu. Pôsobili dôverne a ja som ich nechcela vyrušovať. Vrátila som sa do izby a premýšľala o tom, čo som práve videla. Žičím sestre šťastie, no nie je na takéto zaľúbené stretnutia príliš skoro? Poznajú sa len niekoľko hodín. Nemala by som o tom povedať rodičom. Lenže čo keď jej prezradia, kto ich udal? Sestra by mi to do smrti neodpustila a stavím sa, že ten pán by ma nenávidel ešte viac, kvôli tomu, že som ho pripravila o príjemnú známosť. Nechám si to len pre seba, moja sestra je dospelá a mala by sa naučiť svoj život ovládať sama. Ak ju pán Wiliam iba využíva aspoň sa nabudúce poučí z vlastných chýb, a ak nie, budem len rada. Moja sestra konečne našla pravého muža a je jedno, či sa mne páči alebo nepáči.
- Adela Banásová -
Úvaha
V súčasnosti začínam intenzívnejšie rozmýšľať, čo mám robiť, aby mal môj život zmysel. V mysli sa mi vynára otázka: „Ako si predstavujem budúcnosť svojho života?“. Možno si túto otázku kladie mnoho z vás.
Mladosť sa prepracúva ku skutočnému životu len vtedy, keď sa prežíva ako obdobie uvažovania o povolaní. Môj názor na to, čo chcem v živote robiť a aké ciele dosiahnuť sa deň po dni mení. Spočiatku, keď som začala uvažovať o svojej budúcnosti, som si myslela, že najlepšie strávená budúcnosť je postavená na bohatstve. Keď sa nad tým tak zamyslím, momentálne bohatstvo a sláva nie sú prvoradé veci v živote, ktoré sú dôležité, pretože sami vidíte koľko ľudí dopadlo na tú svoju pýchu a popularitu a nechali sa zlákať na zlé veci. Možnože preto, lebo nemajú čo robiť s tými miliónmi na účtoch a nevedia ich správne využiť.
V dnešnej dobe si mnoho ľudí myslí, že žije v demokratickom štáte. Často krát si povieme: „Môžem si predsa robiť čo ja chcem.“, no týmto spôsobom nikdy nedosiahneme úspech, keď nebudeme rešpektovať iných ľudí a tiež pravidlá spoločnosti. Je to smutné, že veľa ľudí to nevie pochopiť.
Rada by som niekde našla recept k úspešnému životu, v živote treba mať hlavne sebadôveru, bez toho nie si sám sebou a nezabojuješ o to, na čo máš. Podľa mňa je najväčším úspechom v živote šťastný život, ktorý má málokto ľudí.
Moje predstavy sú reálne, no dôležité je presadiť sa v tom a ísť si za svojím snom. Predsa každý má na to právo a nemá pred sebou žiadne zábrany, len treba vedieť preskákať niekoľko životných situácii a ono to samo príde.
Chcem žiť tak, aby som si na konci života mohla povedať: „Život nie je ťažký, je veľkolepý a krásny len treba vedieť ako žiť“.
- Kristína Labajová -